Osamu Okamura – český architekt japonského pôvodu. Osamu sa narodil v japonskej metropole Tokiu, diplom architekta získal v Českej republike. Dnes pán Okamura pracuje ako architekt a organizátor prestížneho medzinárodného festivalu architektúry v Prahe reSITE, kam pre výmenu skúsenosťami prichádzajú najznámejší architekti z celého sveta. Osamu profesionálne sa zaoberá plánovaním mesta, otázkou urbanizácie a kvality života v mestách. Osama miluje Prahu, má bicykel a ročné predplatné na autobus, a nenávidí autá… Pred niekoľkými rokmi Osamu objavil pre seba Užhorod. Český architekt neočakávane vidí v Užhorode to, čo my si už dávno nevšímame. S Osamu Okamurom sme sa rozprávali o tom, akým má byť moderné mesto, čo je to urbanizácia a ako vidí Užhorod.
– Ako ste sa prvýkrát dostali do Užhorodu?
– Ako architekt veľa cestujem. Dlho som túžil dostať sa na Ukrajinu. Vlani v lete, počas dovolenky, som sa rozhodol prísť do Užhorodu. Býval som v hoteli „Zakarpatie“. Možno, niekomu sa bude zdať divné, ale musím povedať, že je to veľmi zaujímavá budova v štýle modernizmu, ale dnes nie je v najlepšom stave. Ale z odborného hľadiska, je to kvalitná architektúra, ktoré má svoj vlastný koncept.
– Aké boli Vaše prvé dojmy z mesta?
– Zostal som šokovaný z toho, že toto mesto sa nachádza na samej hranici. Samozrejme, vedel som o tom, keď som sa pozeral na mapu, ale keď sa z hranice ihneď dostaneš do mesta, to sú úplne iné pocity. To je dosť prekvapujúce, pretože zvyčajne, keď sa dostanete do inej krajiny, najprv vidíte polia a prírodu, a tu hneď sa dostanete do mestských ulíc. Celkovo, samotný vstup do mesta cez socialistický bulvár (myslené Hlavná trieda Víťazstva, ed.) je nesmierne zaujímavý. Táto ulica má svoju vlastnú podobu a veľa čoho napovie o meste. Táto Hlavná trieda má trocha pompézny charakter. Je zrejmé, že architekti tej doby chceli ukázať, že Užhorod je mladé, ambiciózne mesto. Takáto architektúra bola veľmi progresívna počas svojej doby, ale tiež riešila bytové problémy obyvateľov mesta. Ale negatívny dojem na mňa spravili priestory v blízkosti autobusovej stanice. Tam vládne u chaos, zmiešanie štýlov, nejaké stánky, obchodíky… Je jasné, že tu chýba územné plánovanie mesta. Všeobecne platí, že keď sa dostanem do nejakého nového mesta, navštívim nielen centrum, ale každopádne idem sa rozhliadnuť aj po okolitých častiach miesta, pretože práve tam sa ukrýva pravda.
– V Užhorode je cítiť veľký kontrast medzi centrom a perifériou?
– Tento kontrast je jednoducho obrovský! Ak hovoríme o užhorodskom správnom obvode Halahov, postavenom Čechmi, mám pocit, že som niekde v Prahe. Táto oblasť je veľmi dobre premyslená a plánovaná. Premyslené sú, dokonca, aj stromy, ktoré poskytujú tieň pre ľudí v horúcom počasí. Medzi touto oblasťou a, napríklad, časťou v blízkosti autobusovej stanice, alebo obytnými sídliskami, existuje veľká priepasť v plánovaní. Mám taký pocit, že to sú úplne iné mestá, ktoré žijú iným životom.
– Je ešte cítiť český vplyv v architektúre Užhorodu?
– Veľmi. Ale skôr je tu cítiť celkový vplyv strednej Európy. V časti Halahov dlažba je dokonca rovnaká ako v Prahe! Má rovnakú veľkosť! A je vyložená presne tak, ako v hlavnom meste Česka. Veľmi ma to prekvapilo.
– Čo Vás prekvapilo?
– V prvý deň svojho príchodu do mesta som sa vybral na prechádzku mestom. Bola veľká tma. Osvetlenie mesta bolo veľmi zlé. Musím sa priznať, že v tú chvíľu môj dojem z mesta bol dosť deprimujúci. Vtedy som si dokonca pomyslel, že toto mesto nemá veľa perspektív… Ale zrazu som zistil, že v jednom z nádvorí v starom meste pomocou projektora ľudia sledujú film, ktorý sa premietal na stenu bytovky. Veľmi ma prekvapilo, že sa jednalo o dokument o cyklotrasách v meste. Po závere seansy ľudia aktívne diskutovali a hádali sa na tému bicyklov v meste. Pripojil som sa k ich rozhovoru. Zistilo sa, že to bola skupina mladých aktivistov, pre ktorých mesto nebolo ľahostajné. Musím povedať, že ma to prekvapilo. Tak sa začal môj vzťah s Užhorodom. V tomto roku aktivisti inštitútu mesta usporiadali konferenciu o plánovaní mesta v Užhorode. Som rád, že som tu ako lektor.
– Aká je povaha Užhorodu?
– Veľmi polárna. Je to veľmi dynamické mesto, ktoré sa rýchlo vyvíja. Bohužiaľ, veľmi chaoticky. Avšak, toto mesto je blízko k prírode. Najvýraznejšie upútavajú pozornosť protiklady pri plánovaní rôznych časti Užhorodu. Myslím si, že v Užhorode sa veľa hovorí o zachovaní starého mesto a je to naozaj dôležité, ale je potrebné hovoriť aj o okolitých častiach. Práve tam žijú ľudia, práve tam je nutné vytvárať podmienky pre pohodlný život.
S Osamu sa rozprávame v módnej kaviarni, takmer na streche, z ktorej je krásny výhľad na kopce Užhorodu. Osamu pozoruje krásny výhľad na mesto, ale okamžite si všíma prvky, ktoré „vytrčajú“ a porušujú mestskú harmóniu.
– Pozrite sa na tento dom. (Osamu poukázal na súkromný dom na kopci Užhorodu, ktorý vyrástol na kopci v blízkosti univerzity. Mimochodom, dom patrí jednému z mestských poslancov). K tomuto domu je veľmi ťažké sa dostať. Okrem toho, to znamená, že ak mesto povolilo výstavbu súkromného sektora, samo sa zaviazalo vybudovať zodpovedajúcu infraštruktúru. Kto bude platiť za cesty k tomuto súkromnému sektoru? Za to zaplatia obyčajní ľudia. Okrem toho, mesto musí sa zaviazať vybudovať kanalizáciu a elektrické vedenie k tejto elitnej oblasti. Udržať kompletnú infraštruktúru si bude vyžadovať obrovské financie v budúcnosti. Je to veľmi zlé plánovanie vývoja mesta. V skutočnosti tu ide o krádež mestského rozpočtu.
– Krádež?
– Áno, to je krádež do budúcnosti…
– Prečo tak nenávidíte autá?
– Automobil zabíjajú urbanizáciu ako pojem. A to nielen v Užhorode, ale aj na celom svete. Dnes necítime tú inšpiráciu z motorových vozidiel, ktoré prevládalo v 60-70-ch rokoch. Celkovo naše nadmerné používanie automobilov spôsobilo skutočnú mestskú katastrofu, v niektorých amerických mestách plocha ciest stanovuje asi 80 percent celého mesta. To je jednoducho absurdné.
– Aká je situácia s autami v Tokiu?
– Protikladná ako v Amerike. V Tokiu sú extrémne drahé pozemky. Nikto Vám nedovolí zaparkovať auto na ulici. Okrem toho – nie je možné si kúpiť auto, až kým nebudete mať potvrdenie o predplatení miesta v podzemnom parkovaní na celý rok. V Japonsku nie je problém mať auto, ale je problém so zaparkovaním. Preto, neberúc úvahy na obrovské množstvo ľudí, Tokio je veľmi kompaktné mesto – všade sa môžete dostať pešo. Okrem toho, v Tokiu je jedna z najlepších mestských hromadných dopráv na svete. Nikto sa nehanbí chodiť do práce metrom, autobusom alebo na bicykli, to je normálne a správne.
– Aká je situácia v Českej republike?
– Situácia je zlá. V 90. rokoch medzi obyvateľmi Prahy bolo moderné stavať domy ďaleko za mestom. Vzdialenosť z práce do svojich domovov je možno viac ako 20 kilometrov. Teraz, každé ráno, môžete vidieť tisíce Pražanov, ktorí stoja v zápchach a raňajkujú v autách. Máme tu takýto paradox: vlastníme veľký súkromný dom s vlastnou záhradou, ale ľuďom chýba sloboda pohybu. Sú závislí od aut. Kvôli tomu trpia najviac mladiství, ktorí chcú komunikovať s priateľmi a starší ľudia, pre ktorých nie je také ľahké dostať sa do mesta. Dnes, napríklad v Prahe, pozorujeme tendenciu k návratu do mesta.
– Ako sa dostávate do práce?
– Vo väčšine prípadov, autobusom alebo na bicykli. Nemám auto a nikdy som ho nemal. Som veľkým fanúšikom mestskej hromadnej dopravy. Spočítajte, koľko ľudí sa zmestí do moderného autobusu a koľko do jedného auta. V autobuse sa zmestia desiatky ľudí, v aute sedí zväčša iba jedna osoba. Autobus má prednosť vo všetkom. Keď autá čakajú v zápche, autobusy môžu ísť ďalej. Miestne úrady by mali vynaložiť všetko úsilie na to, aby chodci, cyklisti a verejná doprava mali výhodu vo všetkom. Zaujímavé skúsenosti mestského plánovania môžeme pozorovať v Kodani, hlavnom meste Dánska. Pred niekoľkými rokmi mestskí poslanci rozhodli – počet chodcov v meste by sa malo zvýšiť o 10 percent. Bolo to pre mesto veľmi dôležité, pretože viac ľudí, ktorí chodia pešo, znamenajú väčšie príjmy pre malé obchody. To, zároveň, znamenalo zvýšenie celkovej kvality života, zlepšenie komunikácie medzi ľuďmi, výmeny nápadov a myšlienok. Jedná sa o veľmi dlhý reťazec súvisiacich vecí, z ktorých budú mať prospech ľudia a mesto vo všeobecnosti. V skutočnosti to bol veľmi dôležitý a ambiciózny cieľ. Verte tomu, zvýšiť počet chodcov nie je také ľahké. Ale mesto Kodaň to dosiahlo.
– Ako to?
– Boli vykonávané seriózne štúdie. Vedecky dokazovali, prečo na jednej ulici šírka chodníkov z rôznych strán má byť rozdielna. Odborníci – urbanisti sledovali, kde chodieva viac ľudí: na južnej alebo na severnej strane. Nakoniec došli k záveru, že južné chodníky by mali byť širšie, pretože v takej severnej krajine, ako je Dánsko, ľudia radi chodia na slnku, na južnej strane ulice. Zdá sa absurdné, ale od toho záviseli zisky obchodíkov, ktoré mali veľký prospech od rozšírenia chodníkov. Po takomto starostlivom plánovaní a rozvoju mestského dizajnu, úplne sa zmenila atmosféra v meste, ktoré sa stalo lepším, pohodlnejším a aktívnejším.
– Aký je váš pocit od počtu aut v Užhorode?
– Všetko je tu naopak. Toto mesto patrí autám. Je ich príliš veľa. A to najmä v centre, ktorý by mal byť iba pre peších. Zdá sa, že ľudia žijú tak trocha nie podľa ich možností. Parkovanie v centre mesta – je to jednoducho príliš veľa! Opäť spomeniem Japonsko, kde si toto nikto nemôže dovoliť. V Európe ľudia strácajú to, čo majú. V Amerike je situácia ešte horšia. V Japonsku, vzhľadom na nedostatok pozemkov, sa naučili vážiť si každý štvorcový centimeter, využívať ho tak, aby z toho bol maximálny úžitok. V Užhorode autá majú prednosť pred chodcami vo všetkom, ale malo by to byť naopak.
– Môže priemerný človek zmeniť svoje mesto, alebo aspoň mať vplyv na jeho rozvoj?
– Môže! Každý človek môže zmeniť svoje mesto, keď sa ráno rozhodne: ako sa dostať do práce, do školy, alebo niekde inde. Ak sa človek rozhodne ísť do práce pešo, verte mi, že to zmení nielen mesto, ale aj myseľ tohto človeka.
– Ako?
– Ľudia budú vnímať ich mesto úplne inak. Okrem toho, začnú premýšľať, v akom meste chcú žiť, ako ďaleko od práce chcú mať svoj domov, aké by mali byť chodníky. Ak zrána urobili voľbu v prospech auta, takéto rozhodnutie tiež bude mať vplyv na mesto. Vnímanie okolia a svojho života tiež bude odlišné. Keď cestujeme autom, veľmi nás nezaujíma, ako vyzerá chodník, koľko v našom meste je mobiliárov. To je dôvod, prečo vždy hovorím: o územnom plánovaní v skutočnosti rozhodujú nielen architekti, ale aj obyčajní ľudia.
– Aká je vaše obľúbené mesto?
– Ťažko povedať… Asi sa treba opýtať na moje obľúbené miesto v meste. Napríklad , v Prahe sa mi páčia nábrežia pri Vltave. Máte tu dojem, že nie ste v meste. Všeobecne platí, že mesto to nie sú domy a ulice. Mesto to sú ľudia. V rôznych obdobiach môjho života chcem byť s rôznymi ľuďmi. Našťastie, žijú v rôznych mestách.
Pridať komentár